| Opis lokality | Devínska Nová Ves leží asi 8 km severo-západne od Bratislavy (Obr.3). Ťažobná jama tehelne je asi od roku 1925 na jej severnom okraji, 2 km od kostola a južne od hlavnej cesty vedúcej do Stupavy. Vo viedenskej panve je situovaná na juho-východe jej slovenskej časti. Jama je vyhĺbená v studienskom súvrství a dosahuje dĺžku približne 250 m (Tomášových, 1998). Proporcie a vzhľad íloviska sa pomerne rýchlo menili. V súčasnosti je spodná časť íloviska zaplavená.
Hlavnú masu sedimentu tvorí sivý a namodralý vápnitý íl so zriedkavými vložkami sivého slieňnovca s horizontálnou vrstevnatosťou. Vo vrchných častiach sa objavuje viditeľná hnedosivá, žltá až hrdzavo škvrnitá poloha ílov, postihnutá oxidáciou železa a zvetrávaním. Minerálnu zložku predstavuje illit, kalcit, kremeň a chlorit. Nadložné horniny zastupujú riečne naplaveniny pieskov a štrkopieskov terasy Moravy pleistocénneho veku 1,6 - 0,1 mil. r.
V roku 1870 bola založená v bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves tehelňa na ručnú výrobu tehál. I keď situovanie ťažobnej jamy bolo približne o 300 metrov južnejšie od dnešného, ťažba ílu v tejto oblasti prebiehala dokonca už od päťdesiatych rokov 19-steho storočia. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé zmienky o nálezoch fosílnych organizmov z tejto lokality (obr. 1). Obrovský význam tohto náleziska potvrdil už Schaffer, keď v roku 1898 opísal okrem množstva fosílnych stavovcov a bezstavovcov aj päť nových druhov mäkkýšov. Svoju prácu neskôr rozšíril a v roku 1908 už uvádza 114 živočíšnych druhov nájdených na tejto lokalite. Toula (1900, 1915) pokračoval vo výskume, keď z „téglov“ tehelne po pvýr raz opisuje ďalšie štyri nové druhy ulitníkov a lastúrnikov. V roku 1951 uvádza Berger druhy fosílnych rastlín, na základe ktorých stanovil klimatické podmienky oblasti počas obdobia vzniku týchto usadenín.
Medzi raritné nálezy patria tri exempláre sépie druhu Sepia vindobonensis Schloenbach (Činčurová 1990)). O ich výnimočnosti svedčí aj to, že sa stali súčasťou stálej expozície v SNM. Zaujímavé sú aj zvyšky rýb, ich kosti, zuby, otolity aj celé kostry (Holec a Sabol (1996) uvádzajú až 21 druhov, Chalupová 2001, 2003).
Od druhej polovice dvadsiateho storočia sa štúdium zameralo hlavne na interpretácie paleoprostredia a klímy (Tomášových 1999) podľa dierkavcov a vápnitého nanoplanktónu, spolu so štúdiom stabilných izotopov ( Hudáčková a Kováč, 1993, Hudáčková et al., 2003, Kováčová et al. 2007, Kováčová, Hudáčková 2010). Charakter sedimentov tejto lokality, ich celistvosť a neprerušený sled poskytuje výnimočné možnosti na rozvíjanie práve týchto smerov výskumu. A nie je to výskum nepodstatný. V súčasnej dobe sú uvedené smery výskumu jedným z pilierov geochronológie, paleoklimatológie a paleogeografie.
|
|---|