Geologická história Slovenska

Dušan Plašienka, Jozef Hók

Územie Slovenska je tvorené Západnými Karpatmi, len južné oblasti sú súčasťou Panónskej panvy, ktorá sem zasahuje z oblasti Maďarska. Podľa charakteru hornín, tektonickej stavby a veku vzniku rozdeľujeme Západné Karpaty na vnútorné a vonkajšie. Vnútorné Západné Karpaty sa vyznačujú zložitou príkrovovou stavbou. V pozícii nad sebou tu ležia viaceré tektonické jednotky, ktorých usporiadanie je výsledkom stlačenia a uzatvorenia oblastí pôvodného usadzovania hornín. V celej oblasti Západných Karpát sa toto tektonické presúvanie udialo v smere generálne od juhu na sever a tektonické jednotky – príkrovy, ktoré takto vznikli, sú vo vzájomnej superpozícii. Znamená to tiež, že superpozične najvyššie tektonické jednotky sa pôvodne nachádzali na juhu, odkiaľ boli neskôr presunuté na svoje predpolie. Superpozične najvyššou a zároveň najjužnejšou tektonickou jednotkou je silicikum. Názov je odvodený od Silickej planiny, kde má táto tektonická jednotka najvýznamnejšie rozšírenie v podobe triasových (spodnodruhohorných) vápencov. V podloží silicika sa nachádza tektonická jednotka, ktorá sa označuje turnaikum. Horniny turnaika a silicika pôvodne vznikali v morskom prostredí na okraji hlbokého oceánskeho prostredia. Dôkazom existencie mezozoického oceánu na našom území sú horniny tvoriace tektonickú jednotku meliatikum. Sú to vulkanické a usadené horniny, ktoré vznikali v hlbokom oceáne pod úrovňou, kde tlak vody rozpúšťal vápenaté schránky organizmov, z ktorých vznikali vápence v sedimentárnom prostredí silicika a turnaika. Tieto špecifické okolnosti podmienili vznik hornín, ktoré sa nazývajú rádiolarity. Rádiolarity sú tvorené z mikroskopických kremitých schránok drobných živočíchov – rádiolárií. Rádiolarity spolu s tmavými bridlicami a tmavými (bázickými) vulkanickými horninami podobnými čadičom tvorili dno oceánu v jurskom období druhohôr. Súbory mezozoických hornín meliatika, turnaika a silicika spočívajú ako príkrovy na prvohorných (paleozoických) horninách, ktoré súborne označujeme ako gemerikum. Vekový alebo stratigrafický rozsah hornín gemerika je vrchné kambrium až devón. Väčšina hornín gemerika podľahla počas tektonických pochodov (hercýnske vrásnenie) slabému stupňu teplotno-tlakovej premeny (metamorfózy) a sú zmenené na metamorfované horniny, ktoré označujeme ako fylity. Po metamorfóze sa nad horninami staršieho paleozoika gemerika usadili sedimentárne horniny mladšieho paleozoika patriace karbónu a permu. Keďže tieto horniny ležia v normálnej sedimentárnej a nie tektonickej pozícii na starších horninách, označujú sa ako sedimentárny obal gemerika.

Tektonická jednotka gemerika je presunutá na tektonickú jednotku označovanú ako veporikum. Povrchový priemet tohoto násunu sa nazýva lubenícko-margecianska línia. Veporikum zaberá podstatnú časť Veporských vrchov a východnú (kráľovohoľskú) časť Nízkych Tatier. Je zložené hlavne z hornín kryštalinika, ktoré zastupujú rôzne typy granitov (žuly) a silne metamorfovaných hornín označovaných ako ruly. Na kryštaliniku sedimentovali mladšie – karbónske sedimentárne horniny. V karbónskych sedimentoch sú vyvinuté bohaté ložiská magnezitov, ktoré sú ťažené v okolí Jelšavy. Karbónske sedimenty a kryštalinikum boli neskôr prekryté novým sedimentárnym cyklom, ktorý zastupujú zvyčajne pestro sfarbené sedimenty permu a neskôr aj horniny triasu, jury a kriedy. V prevažnej miere sú to vápence, dolomity a slienité vápence, ktoré vznikali v morskom prostredí. Nad horninami veporika je prítomná plošne značne rozsiahla príkrovová troska silicika, ktorá buduje podstatnú časť Muránskej planiny.

Tektonická jednotka veporika je nasunutá na najexternejšiu jednotku vnútorných Západných Karpát – tatrikum. Plocha presunu veporika na tatrikum je najlepšie viditeľná v oblasti sedla Čertovica v Nízkych Tatrách a jej povrchový priemet sa nazýva čertovická línia. Kryštalinikum v jadrových pohoriach je podobne ako vo veporiku tvorené prevažne granitoidnými horninami a kryštalickými bridlicami (svory a ruly) paleozoického veku. Sedimentárny obal zvyčajne začína pieskovcami spodného triasu, ktoré často vytvárajú výrazný reliéf. Pieskovce spodného triasu sú tvorené temer výlučne z kremenných zŕn a usadzovali sa v púštnom prostredí, kde boli prinášané občasnými prívalovými vodnými tokmi. Stratigrafický sled sedimentárneho obalu pokračuje rôznymi typmi vápencov, dolomitov a slienitých vápencov až do obdobia strednej kriedy.

Nad horninami obalových jednotiek tatrika leží v príkrovovej pozícii tektonická jednotka fatrika, často synonymne označovaná ako krížňanský príkrov (podľa Krížnej vo Veľkej Fatre). Vrstevný sled fatrika je do veľkej miery podobný látkovým zložením (litologicky), ako aj časovým rozsahom sedimetácie (stratigraficky) obalovým jednotkám tatrika. Nad horninami tatrika a fatrika leží príkrovová jednotka hronika, ktorá podobne ako fatrikum je synonymne označovaná aj ako chočský príkrov (podľa Veľkého Choča neďaleko Ružomberka). Podstatnú časť hronika zvyčajne tvoria hrubé masy karbonátov stredného a vrchného triasu. Po presune príkrovov (alpínskom vrásnení) na konci mezozoika nastalo vo vnútorných Západných Karpatoch obdobie tektonického kľudu. Celá oblasť bola zaliata paleogénnym (starotreťohorným) morom, v ktorom sedimentovali prevažne zlepence, pieskovce a bridlice. Podobná situácia panovala aj v oblasti dnešných vonkajších Západných Karpát.

Sedimentačný priestor dnešných vonkajších Západných Karpát sa rozprestieral medzi blokom vnútorných Západných Karpát a európskou platformou v predpolí. Usadzovali sa tu prevažne bridlice a pieskovce, ktoré označuje spoločným názvom flyšové sedimenty (flyš). Z tohto priestoru boli sedimenty v neogéne vytlačené na predpolie. Dnes je presun flyšových sedimentov dokumentovaný vrtmi a presahuje 80 km, čo je však len zlomok tektonického skrátenia pôvodného priestoru. Na začiatku neogénu sa začal nový tektonický cyklus, ktorý dotvoril geologickú a tektonickú stavbu územia Slovenska. V spodnom neogéne sa pod blok vnútorných Západných Karpát podsúvala – subdukovala oceánska kôra podstieľajúca flyšové sedimenty vonkajších Západných Karpát. Blok vnútorných Západných Karpát a európskej platformy sa k sebe približovali za neustáleho podsúvania podložia flyšových sedimentov, ktoré boli odtrhnuté od podložia a sunuté pred blokom Karpát na európsku platformu. Proces subdukcie zanechal výrazné stopy aj vo vnútorných Západných Karpatoch. Metamorfné procesy spojené so subdukciou spôsobili prehriatie kôry vnútorných Karpát a jej následné roztiahnutie, ktoré viedlo k novej morskej záplave a vzniku nových sedimentačných priestorov – dnešných nížin, v ktorých sa usadzovali hrubé masy neogénnych sedimentov, reprezentované prevažne ílmi a pieskovcami. Stenčenie kôry umožnilo zvýšenie vulkanickej aktivity. Z obdobia neogénu sa zachovali veľké masy vulkanických hornín, ktoré sa koncentrujú do oblasti stredného a východného Slovenska. Od obdobia vrchného neogénu (pliocénu) tektonická aktivita postupne doznievala. Po ústupe mora sa usadzovali prevažne jazerné a riečne sedimenty.

V štvrtohorách (kvartér) sa ešte na krátku dobu obnovila vulkanická činnosť. V priebehu kvartéru sa vystriedalo niekoľko ľadových a medziľadových období (glaciálov a interglaciálov). Aj keď územie Slovenska nebolo v dosahu kontinentálneho ľadovca, ktorý zasahoval až do južného Poľska, vysokohorské ľadovce podmienili vznik ľadovcových sedimentov – morén. Obdobie kvartéru znamená pre územie Slovenska obdobie tektonického kľudu prerušovaného občasnými zemetraseniami, ktorých výskyt sa koncetruje hlavne do oblasti Komárna a Dobrej Vody.